Keď som sa cestou zastavil  v ústave pre dlhodobo chorých nevedel som čo ma čaká. Vstupoval som do areálu zo zvláštnym pocitom. Vedel som, že v ústave budú ľudia  na ktorých tvárach nebude vidieť radosť ale skôr únavu a smútok. Registroval som viac tajýchto ľudí. Predtým ako som si všimol pacientov som stretol jednu pani doktorku ktorá ma prijala a priviedla na izbu číslo 28, ktorá bola cieľom mojej návštevy.

Ako som tak vošiel do nie veľmi vekej izby všimol som si jednu útlučkú starenku ktorá nebola na tom veľmi dobre. Neštastne spadla a mala polámané obe nohy, nebola celkom nevládna ale veľmi slabučká. Sila, ako som tak na ňu pozeral a videl som tú bezmocnosť nebolo mi všetko jedno Pomyslel som si "Achh Pane, kde som to, necelých 400 metrov od veľmi peknej, pokojnej, doslova idilickej dedinky, no v úplne inom svete"  Ako som nad tým všetkým uvažoval, prišla do izby sestrička, ktorá doniesla obedík a pekne a milo vraví tejto starkej: " Tetulienka poďte, ideme papať, hneď prídem a pomôžem vám."

Povieme si to je samozrejmé že sa z pacientami takto rozprávajú, no dovolil by som si oponovať, pretože v poslednom čase som mal možnosť trošku častejšie nahliadnuť do nemočničného prostredia. ÁNO z väčšej miery tomu je tak, ale predsa. Obdivoval som sestričky z akou obetavosťou sa jej, ale aj ostatným pacientom venujú. Klobúk dolu je to sila ako to tieto žienky zvládajú. :) Máme sa čomu učiť.

 Po čase keď prešiel "šok" trošku som sa spamätal a uvedomil si jednu vec." Čo sú moje starosti oproti starostiam tejto starkej, som na tom ešte veľmi dobre" Pozrel som sa na túto tetu, pozrel na seba a vravím si:" Som mladý, plný energie, chem sa niečim v živote stať, mám možnosť študovať, jednoducho mám silu a možnosti, ČAS MNE DANÝ. Máme ho na to aby sme ho využili pre druhých. Čas je vzácny, uvedomujeme si to? Je našim darom využime ho. Pretože keď príde staroba alebo choroba, môže už byť neskoro....