Staroba patrí do ,,plánu" každého človeka. Je to časový úsek, ku ktorému všetko smeruje, aby človek mohol lepšie pochopiť zmysel života. Starneme od chvíle, ako sme sa narodili. My mladí si to neuvedomujeme. Myslíme si, že na všetko máme veľa času, ale je tam jedno veľké ale. Je spojená z množstvom spomienok na príjemné či nepríjemné zážitky z mladosti. To, čo skôr narodený zažili, dosiahli. Je to obdobie ktoré je často spojené s depresiami, do ktorých upadajú naši rodičia, starý rodičia. Vo veľkej miere je spojená z často sa vyskytujúcimi, bolestnými zážitkami ktoré vyplývajú z neporozumenia, netrpezlivosťou detí z vlastnými rodičmi pre ktoré urobili, alebo sa snažili robiť čo najviac...
V jeden deň keď som sa vracal zo školy, stretol som jedného milého pána. Neviem ani ako som sa s nim dal tak trošku do reči. Porozprával viaceré príhody s jeho mladosti. Spomenul zdravotné problémy ktoré ho trápia. Ako tak rozprával, uvedomil som si pár vecí. Staroba je spojená s chorobami, ťažkosťami, odmietaním zo strany okolitých ľudí, často krát aj zo strany rodiny. Starší ľudia sú často obmedzený či pohybovo, už nemajú takú vitalitu akou oplývali kedysi. Často krát im aj mnoho vecí vypadá, no a starších ľudí to veľmi trápi a často upadajú do depresií, ktoré si my nevieme ani len predstaviť. No a predsa sme na nich aj napriek toľkým ťažkostiam, ktoré na nich neustále útočia taký necitliví...
Prečo je to tak? Prečo sme taký nevšímavý? Máme strach, priblížiť sa k starším ľuďom? Alebo nebodaj sa nám protivia? Starší ľudia sú ľudia, ktorý toho majú prežitého, oveľa, oveľa viac ako my, majú veľa spomienok, príjemných ale i nepríjemných, zažili hrôzu vojny, mnohí stratili svojich blízkych, či už aj vo vojne, alebo padli za obeť mnohým, v tej dobe ešte neliečiteľným chorobám, ťažko pracovali na poliach, za pluhom, pri mláťačke. A my sme k nim protivný, neustále na nich možno aj nadávame, ponižujeme, vysmievame sa im, hlavne za ich chrbtom...
Prečo ich nevypočuť . Vypočutie nám nič nedá. Pre nás je to iba jednoduchá, bežná vec, vypočuť si niečo nové, nejaké zážitky, ktoré zažili tí, skôr narodení. No pre našich starkých je to, že sa môžu niekomu z niečím zdôveriť niečo porozprávať ohromná, pre nás nepredstaviteľná vec. Vec z ktorej môžeme našim starkým vyčarovať taký obrovský úsmev, zlepšiť im náladu o 180 stupňov, že aj slnko svieti v tom momente jasnejšie...
Zaslúžia si lásku, úctu, neničme im ich jeseň, života ich posledné rôčky života arogantnosťou, ponižovaním. Urobme nasledujúce kroky už teraz. Pretože ak si to odložíme na neskôr, spamätáme sa už neskoro až vtedy, keď už nebudú medzi nami...
Skúsme svojej smutnej starej mame povedať: som tu s Vami, ste pre mňa dôležitá. Poďte, objímem Vás. Nie, nie ste bláznivá. Je mi ľúto, že sa tak trápite, ale nič si nevyčítajte. Neubližujete mi, to skôr ja Vám, mojou nevšímavosťou, netrpezlivosťou...Ľúbim Vás. Neopustím Vás ďakujem za všetko. A potom to aj dodržať. Držme sa a zaželajme si veľa trpezlivosti, šťastia a chuti v konaní dobra ... (Autor Peter Dérer)